Pokus o aktuálny výklad Faustovského mýtu. Faust, náhodný človek z davu, je manipulovaný celým dejom, sa vžíva do úlohy Fausta až do trpkého konca.

Jan Švankmajer sa vracia k dvom zdrojom svojej surrealistickej poetiky – ku Carollovej Alici v krajine zázrakov a k východiskám vlastnej tvorby. Inšpiroval sa knihou, predovšetkým však projektuje vlastné snové pocity, zážitky, predstavy a spomienky z detstva a zapája ich do Alenkinho príbehu. Využíva zvláštny odcudzovací efekt, akoby chcel diváka uistiť o neurčiteľnosti hraníc skutočného sveta a „reálneho“ neskutočna fantázie. Oslobodená imaginácia smeruje k oslobodeniu imaginácie diváka.

Minútový snímok netradičnej lásky, ktorá tak rýchlo ako začala aj končí. Švankmajer ani nemôže byť viac švankmajerovskejší. Hudba z rádia, tanec a vášeň milencov, sex v tanieri s múkou v podaní dvoch plátkov zamilovaného mäsa. Život je niekedy príliš krátky a preto ho treba naplno využiť.

Dlhý záber na starú popraskanú stenu striedaný pohľadom na netradičné hodiny, ktoré vždy v celú hodinu vyhodia zopár kameňov, ktoré vytvárajú obrazce, postavy a šantia.