Je jedno, či spolu hovoria muži, alebo ide o dialóg medzi mužom a ženou. Švankmajer bez použitia jediného slova na trojici príkladov ukazuje, že v komunikácii vládne agresivita, boj o dominanciu, sebectvo, neochota až neschopnosť načúvať druhému.
Pokus o aktuálny výklad Faustovského mýtu. Faust, náhodný človek z davu, je manipulovaný celým dejom, sa vžíva do úlohy Fausta až do trpkého konca.
Jan Švankmajer sa vracia k dvom zdrojom svojej surrealistickej poetiky – ku Carollovej Alici v krajine zázrakov a k východiskám vlastnej tvorby. Inšpiroval sa knihou, predovšetkým však projektuje vlastné snové pocity, zážitky, predstavy a spomienky z detstva a zapája ich do Alenkinho príbehu. Využíva zvláštny odcudzovací efekt, akoby chcel diváka uistiť o neurčiteľnosti hraníc skutočného sveta a „reálneho“ neskutočna fantázie. Oslobodená imaginácia smeruje k oslobodeniu imaginácie diváka.
Neznámy muž kvôli svojej zvedavosti uviazne v byte, kde však platia úplne iné zákony. Pokus sa najesť dopadne katastrofálne, pretože sa lyžička premení v sitko, vajíčko má doslova ťažkotonážne vlastnosti a doska jedálenského stola je niekedy priepustná. Podobne je to aj s posteľou. Taká nenápadná vzbura obyčajných vecí...
Donjuanovská téma prerozprávaná majstrom animovaného filmu Jánom Švankmajerom a podľa starých českých bábkarov.
Minútový snímok netradičnej lásky, ktorá tak rýchlo ako začala aj končí. Švankmajer ani nemôže byť viac švankmajerovskejší. Hudba z rádia, tanec a vášeň milencov, sex v tanieri s múkou v podaní dvoch plátkov zamilovaného mäsa. Život je niekedy príliš krátky a preto ho treba naplno využiť.
Dlhý záber na starú popraskanú stenu striedaný pohľadom na netradičné hodiny, ktoré vždy v celú hodinu vyhodia zopár kameňov, ktoré vytvárajú obrazce, postavy a šantia.
Krátkych film pojednáva o veciach, ktoré sa zhromaždili na lúke za účelom pikniku. Aký je však jeho skutočný účel vedia len ony samy. Alebo ho pozná titulný pán Weissmann? Podivný iracionálny surrealistický príbeh je vystavaný na invenčnej animácii neživých predmetov a záverečnej pointe, ktorá až spätne osvetlí predchádzajúce nuansy deja.