Posledný film, v ktorom sa Charles Chaplin objavil vo svojom svetoznámom kostýme Tuláka. Zvádza v ňom súboj so strojmi v ére, ktorá nie je ľuďom veľmi naklonená. Film, ktorý je protestom proti nehumánnym aspektom technickej civilizácie a automatizácie ľudského života, je vybudovaný ako mozaika epizód. Každá z nich má vlastnú výstavbu gagov, geniálne sa v nej uplatňuje zmysel pre humor a iróniu.

Atómová bomba vo verejnom živote a tragická láska Francúzky k nemeckému vojakovi v osobnom živote sú dva motívy, ktoré rámcujú úvahy vychádzajúce z tvrdenia, že minulosť je tým, kým sme, že život vyrastá z minulosti. On a Ona sa stretnú v meste poznačenom jednou z najväčších tragédií druhej svetovej vojny. Ako sa ukazuje, ani pätnásť rokov od skončenia vojny nie sú schopní nechať svoju lásku naplno rozvinúť. Ona sa s nemožnou láskou stretáva opätovne, keď tú prvú zažila (hoci v inom kontexte) už počas vojny...

Na ostrove Malorka žijú špinaví a groteskne hrôzostrašní ľudia. K jeho brehom sa priplavia poslovia civilizovaného sveta v podobe arcibiskupov. Tí nachádzajú pôvodných obyvateľov v rozklade – doslova fyzickom. Dobyvatelia sa sami nazvú Malorčanmi a guvernér položí základný kameň nového veku. Jeho prejav prerušia milostné výkriky. Muž a žena sa v objatí váľajú v blate, ľahostajní voči davu, čo je prvý signál na vzburu proti cisárskemu Rímu...